Search
  • Roman "Humienčík" Záhumenský

RECENZIA: Korpiklaani a ich evolúcia v podobe Jylhä

Fíni Korpiklaani včera vydali svoju štúdiovú „jedenástku“, a preto vám ako prví na Slovensku prinášame recenziu na celý album Jylhä. Folk metal už môžeme na scéne pozorovať vyše dvadsať rokov s predstaviteľmi, ako sú napríklad Eluveitie, Korpiklaani, Turisas alebo aj Alestorm. Pre niektorých obľúbený, pre iných nenávidený žáner, ktorý má mnoho odvetví od black folk metalu až po death folk metal. Práve fínski Korpiklaani boli jedni z prvých predstaviteľov tohto žánru.


Roky plynuli, folk metal sa dostáva na najväčšie svetové pódia a konečne si získava svoj priestor. Korpiklaani vždy stáli pri svojom folk metale načuchranom fínskymi ľudovými motívmi. Lenže každá skupina sa musí nepísaným zákonom vyvíjať a ani Korpiklaanov to neminulo. Od roku 2012, konkrétne pri albume Manala, môžeme pozorovať zmenu v ich tvorbe. Už to neboli iba fínske „tancovačky“. Už to bol folk metal bez hocijakých ľudových vplyvov.


Už z predošlého albumu Kulkija bolo cítiť zmenu. To, čo prišlo teraz, je dokonalým výsledkom „korpi-evolúcie“. A práve 5. februára 2021 Korpiklaani vydali svoj nový album Jylhä, ktorý sa tiež odlišuje od spomínaných „tancovačiek“. Album sa skladá z trinástich skladieb, s jednoslovným názvom, až na jednu („Sanaton maa“). Po celý čas sa dokonalo predvádza za bicími Samuli Mikkonen ktorý vystriedal zakladajúceho člena Mattiho Johanssona. Poďme si teraz celý album rozobrať.


Album otvára „Verikoira“ s veľmi výraznou dvojšľapkou a rýchlym tempom, ktoré si drží po celý čas, a dokonca v polovici spevák Jonne zvláda najväčšie výšky, aké sme kedy mohli u Korpiklaanov počuť. Temnejšie naladená „Niemi“ má veľmi rýchlu slohu a dominuje veľmi výrazným refrénom. Skrýva sa za ňou veľmi desivý príbeh z roku 1960, ktorý otriasol celým Fínskom. Štvorica kamarátov sa vydala na výlet k Bodomskému jazeru, kde sa stali traja z nich obeťami vraha. Prežil iba jeden z nich s ťažkým poranením. Vražda zostáva dodnes záhadou, keďže Fínsko je krajina s minimálnou kriminalitou. Ďalšou zaujímavosťou je, že miesto, kde sa natáčal klip, spoznali srdcoví fanúšikovia. Práve tam sa natáčal vôbec prvý klip Korpiklaanov, „Wooden Pints“, spred osemnástich rokov.



To, čo prišlo po nej, určite každému vyrazilo dych. „Leväluhta“ bola presne tá zložka, ktorú Korpiklaani potrebovali. Nádherná melodická pieseň, ba až s popovejším vplyvom, ktorú by si mnoho z nás vedelo predstaviť ako letný folk metalový hit. „Leväluhta“ bola prvá skladba, ktorá vyšla, a tak mohla spôsobiť mnohým šok. Korpiklaani to zvládli a nakoniec sa veľa kritikov nenašlo.



Komplikovanejšia „Mylly“ začína veľmi uhladenými bicími, za ktoré sa posadil nový bubeník Samuli Mikkonen, ktorý vystriedal jedného zo zakladajúcich členov Mattiho Johansona. Hudbu k nemu vymyslel bývalý akordeonista Juho Kauppinen, ktorý účinkoval v kapele od jej začiatku až do roku 2013.

Smutnejšia „Tuuleton“ začína akustickou „vybrnkávačkou“ a po nej nasleduje dramatickejšia časť, ktorá uľahčí jej náročný rozbeh. Čo sa týka klipu, za mňa je tak dobre natočený, že ma až znepokojovalo pozerať sa na fiktívnu smrť. Kvalitné spojenie obrazu a hudby proste človeka až dojme.



Do spevu je určite pri „Sanaton Maa“, kde sa znova objavuje herec Yrjänä Ermala, ktorý si zahral aj v „Leväluhta“, „Mylly“ a „Tuuleton“. Sami Perttula (akordeón) sa k skladbe vyjadril: „Pokúšal som sa vymyslieť niečo na štýl 80-tych rokov“, čo sa mu aj podarilo.


Spočiatku sa „Kiuru“ môže javiť ako čisto metalová, ktorej začiatok dopĺňa výrazná basgitara. Po necelej pol minúte sa z nej stane pravá folk metalová skladba.


Príjemným, na počutie dobrým riffovaním začína „Miero“, ktorá sa zaradzuje medzi piesne s temnejším nádychom. Práve „Niemi“ a „Miero“ svojou atmosférou pripomínajú album Noita.

Nasledujúca „Pohja“ je iba o trocha kratšia ako predchádzajúca „Miero“, no sú si veľmi podobné. Ktorá z nich je hudobne slabšia neviem posúdiť, pretože obe majú v sebe kus originality aj napriek vzájomnej podobnosti.


Ľudovejšie už znie „Huolettomat“, v ktorej cítiť starú dobrú fínsku veselicu v podaní Korpiklaanov. Dokonca sa nebojím povedať, že sa ňou vrátili do rannejšieho obdobia kapely. Obyčajný návrat by bol fakt predvídateľný a práve tomu chceli predísť, čiže do toho dali aj kus novoty. Nečakanú prestávku a následné spomalenie môžeme zažiť v polovici a potom sa viacerí z nás môžu cítiť, ako keby počúvali úplne inú skladbu (potom sa samozrejme vrátili do refrénu a všetko bolo zase tak, ako na jej začiatku).



Držiteľom „naj-titulu“ je „Anolan aukeat“ za najkratší čas, a to 3:05. Stredné tempo doplnené náročnejšími bicími vytvára dokonalý výsledok. Veľmi dobre je počuť dvojšľapku, ktorá sprevádza aj tzv. bubenícky „bell“ (druh činely).


A teraz konečne prichádza na rad moja najobľúbenejšia „Pidot“. Vidiecky znejúca takmer 4-minútová pieseň vytvára úžasnú nostalgickú harmóniu, pri ktorej si každý z nás dokáže predstaviť nejaké miesto, kde mu je dobre. Škoda, že k nej neurobili aj klip, verím že by vyzeral veľmi dobre a vrátane mňa si ho určite veľa z vás vie predstaviť. Myslím, že z tých „nezklipovaných“ skladieb je táto v „top 3" každého z nás. Príjemne spestruje album a na koniec je viac než vhodná. Teším sa a zároveň dúfam v jej živé prevedenie, keď to situácia dovolí.

Album uzatvára „Juuret“, ktorá je iba o sekundu kratšia ako najdlhšia skladba „Verikoira“. Veľmi dlho sa javí ako temnejšie naladená, no po necelej tretine začnú celkom radostné melódie, ktoré sa po zvyšok piesne striedajú s tými vážnejšími. Po dlhšej úvahe si myslím, že Korpiklaani do nej chceli vložiť obe časti albumu, a to temnejšiu a pestrú.


Z prvého počutia celého albumu som bol jemne sklamaný, ale aj milo prekvapený, pretože Korpiklaani prišli s novým materiálom, ktorý obsahuje aj to, čo sme u nich doteraz nikdy nepočuli (poukazujem na „Leväluhta“ a „Pidot“). V poslednej dobe väčšinou všetkým albumom musím dať nejakú dobu na vstrebávanie, aj keď výnimky sa nájdu. Je veľmi ťažké napočúvať si album a napísať recenziu za necelé dva dni po jeho vydaní. Určite tomu dám čas a už teraz si myslím, že sa mi bude páčiť čoraz viac. Už teraz sa zamýšľam, s čím prídu Korpiklaani nabudúce.


Zdroj: Korpiklaani

47 views0 comments