Search
  • Richard Kovačič

RECENZIA: Lamb of God - Lamb of God

Nie je náhodou, že najnovšia nahrávka od tejto medzinárodne uznávanej metalovej kapely prichádza iba s vlastným titulom. V rámci ôsmeho štúdiového albumu Lamb of God, špičkoví architekti výbušnej novej vlny amerického heavy metalu, zostavili desať piesní, ktoré tvrdia, že sú neúprosné a zahŕňajú oddanosť do všetkých aspektov, ktoré robia najlepšie a my ich veľmi milujeme. Poďme na to – Lamb of God.


Predloha albumu sleduje podobný štýl a vplyv ako jeho predchodca. Tok albumu však sleduje hudobnú postupnosť druhov. Úvodné skladby „Memento Mori“ a „Checkmate“ už boli vydané na spotrebu na YouTube a do značnej miery ukazujú tempo, miesto a podstatu toho, čo album ponúka publiku. Lyrický obsah berie stránky z agresívnej revolúcie, začína politickú záležitosť skorého punku a spája sa s metalovou bombou pohŕdania. Neexistuje žiadny nedostatok riffov a ak si bláznom do drážky, už si sa do tohto záznamu zapojil ako kokaín.


Najväčšia sila z tohto albumu je v strede tresknúcich skladieb ako „Gears“, „Reality bath“ a „New Colossal Hate“, ktoré sú roztrieštene tvrdé. Napriek tomu majú niektoré zborové hymny, ktoré môžu zdvihnúť chlpy vzadu na krku. Sú tam aj spolupráce s Chuckom Billym z kapely Testament na thrashovom a rýchlom „Routes“, a s Jameyom Jastom z Hatebreed na „Poison Dream“, ktorý poháňa jeho agresívny hlas niekoľkými poruchami mysle.


Frontman Randall „Randy“ Blythe znie nahnevane ako vždy, ale má aj dôvtipnejšiu a informovanejšiu auru okolo svojho postoja a spevu, čím využíva úzkosť subkultúrneho pôvodu empatiou, ktorá je v tomto albume zreteľne uvedená. Gitaristi Mark Morton a Willie Adler riffujú ako nikdy predtým, najviac je to počuť v piesňach ako „Resurrection Man“ a „Bloodshot Eyes“, ktoré vytvárajú horu thrash, groove a shred metalu v rovnakom meradle a demonštrujú tak agresivitu ich elektrického čarodejníctva. Basové línie od Johna Campbella sú plynulé a trajektové vo veľkej miere ako rytmický tieň, ktorý dodáva stenu zvuku, vďaka ktorej každá skladba znie agresívnejšie a viac ako život. Nový bubeník Art Cruz bezpochyby obliekol plášť a stelesnil podstatu kapely a získané výsledky sú jedným slovom krvavé, úžasné a pozoruhodné, aby mu umožnili niesť titul bubeníka týchto goliášov bez ohľadu na všetky internetové hašterenia.


Dlhý príbeh v krátkosti. Tento album je nepretržitým útokom poskytujúcim všetko, čo by sa od nahrávky tejto skupiny očakávalo. Začína ako búrlivá snehová guľa a stále sa len zhromažďuje a nasmeruje viac energie až do konca „On the Hook“, ktorá to zhŕňa ako krvavá lavína! Počítam, že tí, ktorí sú do tohto hudobného štýlu, sa budú stále viac vracať ako ja, a stále sa to dá. Vzory a štruktúry sú samé o sebe relatívne rudimentárne, ale keď dáte všetko dohromady, je to prílivová vlna. Na tomto albume sa mi tiež páči jeho energia. Nejde o negatívnu babku, ktorá sa sťažuje na všetko, čo je zlé, ale prináša aj prvok sily, odvahy, vykúpenia a nádeje. Brilantné umelecké dielo, ktoré vzniklo zlúčením surovej a organickej zlomyseľnosti, ktorej sme boli svedkami v predchádzajúcich albumoch ako Wrath, kôrovce punk swaggeru a statočnosti jeho predchodcu Strum Un Drang, čo viedlo k vytvoreniu nezastaviteľnej sily, ktorá predstavuje všetko, za čím skupina stojí. Niet divu, však to jednoducho pomenovali podľa seba!

Lamb of God - mal by sa skôr nazývať Avalanche (Lavína)… pretože ňou aj je!

0 views

© 2019 – 2020 by Rock For You SK